reklama

Prečo to vtedy nepovedali ?

V tomto období si častejšie ako inokedy v priebehu roka spomenuli na 26.apríl 1986. Vtedy sa relatívne ďaleko, no nie až tak ďaleko, aby sa nás to netýkalo sa stala obrovská ľudská a ekologická katastrofa. Černobyľ! Nebudem sa rozširovať o ekologickom rozmere katastrofy, skôr sa dotknem ľudského rozmeru, či skôr neľudského rozmeru vtedajších mocných „červenej časti“ tohto sveta.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

V tom roku som ako vojak základnej služby slúžil so „zbraňou v ruke“ socialistickej vlasti v jednom z mnohých útvarov v Bratislave. Ako „normálny vojak“, ktorý slúžil lebo musel, využíval som každú chvíľu ktorú možnosť vypadnúť s kasína. V Bratislave som mal mnoho kamarátov zo študentských lavíc a často som ich navštevoval na internátoch kde som ešte pred rokom býval aj ja. Medzi mojich kamarátov patril aj jeden chlapík z Pakistanu. Mimochodom veľmi rád by som ho aspoň ešte raz videl. Asi „deň po“ sme sedeli u spomínaného cudzinca v izbe na Mlynoch. Zabíjali čas rečami, zalievali to vínečkom a užívali sladké ničnerobenie. Už vtedy tam boli zavedené telefóny a dalo sa teda aspoň v rámci „intráku“ dovolať. Aj v to popoludnie telefón zazvonil niekoľkokrát, no našu pohodičku to vôbec nenarušilo. Až na jeden. Tetuška /nie tETa/ z vrátnice nám oznámila, že asi o polhodinu bude mať môj kamarát hovor z Ameriky. Zmĺkli sme a v očakávaní nám na um prichádzali najrôznejšie dôvody tohto nečakaného hovoru z Ameriky. Okamžite vyštartoval na vrátnicu ako raketa, no keď sa po čase vrátil s úsmevom na tvári celkom sme sa uspokojili. „Orientálnou slovenčinou“ nám oznámil, „Volal mi brat, aby som okamžite sadal vo Viedni na lietadlo prišiel do Ameriky, lebo v Rusku vybuchla atómová bomba a hrozí nám nebezpečenstvo“. Dobre sme sa na tom pozabávali a pokračovali v sieste. Večer som sa vrátil do „kasína“ a rozmýšľal som o tejto udalosti. Keď som ráno cestou na raňajky videl po „buzeráku“ pobehovať s dozimetrom náčelníka chemickej služby ako meria radiáciu začínalo mi byť všetko troška jasnejšie. Niečo sa naozaj stalo, veď túto činnosť vždy miesto „lampasáka“ štandardne vykonával „absík“. Tak to bolo aj ďalšie dni. Niečo sa isto stalo, len čo? Tovarišči mlčali! Okrem splnenia záväzkov „brigád socialistickej práce“ pred oslavami sviatku práce sa nič dôležité neudialo. Na prvého mája vyšli pracujúci s heslami mávatkami do ulíc a mocní stále mlčali, usmievali sa a tieskali na tribúnach. Neviem aké účinky na ľudí mal rádioaktívny spád mal práve tento deň, no mohli to aspoň povedať. Veľa zapálených by mávlo rukou a vyšlo do ulíc aj napriek tomu, no niektorý by zostali doma. Mali sme mať šancu vybrať si, mali sme byť informovaní. Tak sme tu teda žili, sýti no ...... Mocní tohto sveta, vlastne len toho nášho „lepšieho, ľudskejšieho, pokrokovejšieho, nenahnitého a perspektívneho“ nám vybrať nedali.

František Kán

František Kán

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám 46 rokov, množstvo nesplnených snov a napriek veku ešte aj ideály. Som však už do istej miery realista a viem, že človek si má dávať pozor na to čo si želá, mohlo by sa mu to splniť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu